Srňaciny

Chcem sa s vami podeliť o jeden môj skoro bežný pracovný deň. Možnože pochopíte o čom je ten nadpis. Príchod do práce: 6:50 hod (robím až od siedmej). Hneď na úvod: nerobím na chirurgii (to vysvetľuje poslednú vetu v článku). Kolega, ktorý mal dovtedy službu ešte nie je celkom in.. 6"58 hod. Telefonát: "Príďte na naše odd., máme tu zrazeného pacienta, má polámaný hrudník, potrebuje dýchací prístroj, preklad na vaše odd." Keďže som prvá v práci, vyhrávam to ja, a trielim na dané oddelenie pacienta pozrieť. Nasleduje preklad k nám, potrebné urgentné výkony, ktoré spejú vzhľadom na vážne poranenia až k resuscitácii pacienta, a k jeho následnej smrti, čo je okolo štvrť na deväť. Nasleduje kolotoč vypisovania písomností, rozhovorov s policajtmi, príbuznými (inak veľmi príjemná činnosť oznamovať náhlu smrť príbuzného, musíte byť pripravení na všetko, od plaču, kriku, obviňovania, cez hysterické výbuchy až po odpadnutie...). Do toho zvonia telefóny, kolegovia chcú ísť tiež ku počítaču, vyhadzujú vás. Potrebné písanie okolo zomrelého zaberie dvom takmer celé dopoludne. Do toho ešte treba preložiť jedného pacienta inde. Medzitým si odskakujete na dva výjazdy záchrankou (mozgová porážka a srdcové zlyhanie). Len čo si vyzujete topánky, zomiera ďalší pacient z oddelenia, opäť vypisujete papiere. Je pol štvrtej, odchádzate domov s pocitom "dobre vykonanej práce", bilanciou čoho sú dvaja mŕtvi, a tri ďalšie nešťastné rodiny s vidinou ťažkého postihnutia ich príbuzných. Odchádzate domov poloprázdnym autobusom s pocitom, že to bol zasa jeden krásny deň... Stalo sa vám to už niekedy? ...dohra: Ani doma si ešte nie ste celkom istý, či ste urobili naozaj všetko, a či na vás predsa len nepríde nejaké to trestné oznámenie, že ste ublížili pacientovi na zdraví vy a nie ten, čo ho zrazil. O pár dní nájdete v regionálnom týždenníku článok na prvej strane: Chirurg bojoval o život pacienta 6 hodín...